Svedomie je istá forma prežívania morálneho hodnotenia vlastných činov, motívov a cieľov (Hartl, 1994). Je to spontánne vznikajúci proces, ktorý odzrkadľuje konflikt medzi zvnútornenými mravnými zásadami osobnosti a jeho aktuálnym správaním a konaním. Vymedzuje osobnosti hranice medzi tým, čo možno a treba robiť a tým, čo sa nemôže, nemá alebo nesmie robiť.

Svedomie predstavuje zvnútornený systém zákazov a príkazov ľudskej spoločnosti. Ak tento systém osobnosť vo svojom konaní a správaní narúša, alebo nepostupuje, ako by mal, ozve sa „hlas jeho svedomia,“ ktorý je u každej osobnosti rozličný, pretože vplyvy, utvárajúce jeho existenciu sú odlišné. To, čo u jedného vyvoláva silné výčitky svedomia, u iného nemusí vyvolať ani najmenšiu výčitku.

Zásada činnosti svedomia je pri každej osobnosti rovnaká, ale jej obsah je odlišný v závislosti od akceptovateľnej morálky, svetonázoru, ideálu, životných cieľov, charakteru a podobne. Najčastejšie podnety uvádzajúce do funkcie mechanizmus svedomia sú: osobné nedostatky (lenivosť, závisť, škodoradosť), nedostatok rozvahy, nepremyslené činy, impulzívne správanie v nepredvídateľných situáciách. Svedomie je silným vnútorným sebaregulačným mechanizmom (Kačáni a kol., 1999).