Klobúk má 50 – 150 mm v priemere, najprv je vajcovitý alebo elipsoidný, neskôr polguľovite klenutý a napokon plocho rozprestretý. Býva hladký, holý, suchý, hodvábne lesklý, takmer biely, po otlačení sa sfarbuje nažlto.

Lupene sú 8 – 12 mm široké, husté, pri hlúbiku voľné, dlho bývajú bledé, neskôr sivohnedé a napokon čokoládovohnedé až čiernohnedé, nikdy však živoružové.

Hlúbik je 60 – 150 mm dlhý a 10 – 25 mm hrubý, valcovitý, dole trochu zhrubnutý. V dospelosti je rúrkovite dutý, celý biely, hladký, zvyčajne holý. Otlačením žltne. V hornej tretine má biely blanitý prsteň.

Dužina je biela, na vzduchu nemení farbu a iba v prestarnutých plodniciach býva niekedy žltkastá. Chuť má príjemne hubovú a vôňu jemne anízovú.

Výtrusný prach je čiernohnedý.

Pečiarka ovčia rastie od júna do októbra v ihličnatých lesoch, najmä pod smrekmi, zriedkavo sa nájde aj mimo lesa v krovinách. Je hojná v nížinách i vo vyšších polohách. Vyskytuje sa v celom miernom pásme severnej pologule. Praktický význam. Je to výborná jedlá huba, možno povedať, že z pečiarok najchutnejšia. Dá sa upravovať na rozličné spôsoby, podobne ako pestované šampiňóny. Túto výbornú jedlú hubu si môžu menej skúsení hubári ľahko pomýliť s nejedlou pečiarkou zapáchajúcou- Agaricus xanthodermus, ktorá je tiež biela, avšak býva spravidla štíhlejšia, na báze hlúbika má zreteľnú hľuzu a po otlačení sa nápadne sfarbuje na sýto chrómovožlto, najmä na hľuze. V súčasnosti sa odporúča radiť pečiarky k jedovatým druhom (typ 7 – 10), pretože u niektorých citlivých ľudí spôsobujú otravy. Jej dužina vonia podobne ako atrament a pri varení zapácha karbolom. Pri zbieraní bielych druhov pečiarok treba dávať veľký pozor, aby nenastala zámena s bielymi druhmi smrteľne jedovatých muchotrávok!