Patria sem organizmy od mikroskopických jednobunkových až po veľké, makroskopické, klobúkaté a bruškaté huby. Podmieňujú udržiavanie života na zemi. Na rozdiel od rastlín si nevedia syntetizovať organické látky, z ktorých stavajú vlastné telo, preto sú odkázané na priamy príjem týchto látok z prostredia, podobne ako živočíchy. Nevyužívajú len základné metabolity rastlín (cukor, škrob a pod.), ale celé zelené rastliny, vrátane ich stavebných látok (celulóza, lignín). Od rastlín sa odlišujú tým, že neobsahujú chlorofyl. V mnohom sa viac podobajú živočíšnej ríši. Napríklad vysokým obsahom lecitínu, ktorý sa v rastlinách nevyskytuje. Zastúpenie jednotlivých druhov aminokyselín v bielkovinách je viac podobné živočíchom. Ako zásobnú látku vytvárajú glykogén – podobne ako živočíchy. Jedným z najvýraznejších rozdielov je celulózová bunková stena, ktorá sa u húb nevyskytuje, podobne ako u živočíchov. Cytoplazmatická membrána je chránená špecifickými vláknami mykochitínu, kvôli ktorému sú huby ťažko stráviteľné. Okrem toho, mnohé huby tvoria toxíny, ktoré sú chemickým zložením viac podobné bielkovinovým jedom hadov ako alkaloidom rastlín. Z uvedených dôvodov sa huby vyčleňujú do samostatnej ríše. Rozmnožovanie vyšších húb. Ich vlastné telo tvoria hubové vlákna – hýfy, ktoré sa vytvárajú pod zemou (resp. v listovej hrabánke, v dreve). Sústavu vlákien nazývame mycélium alebo podhubie. Ak je mycélium dostatočne rozrastené a prostredie poskytuje vhodné podmienky, vytvára sa plodnica. V botanickej terminológii by sme tomuto štádiu mohli hovoriť kvitnutie a dozrievanie. V plodnici dozrievajú výtrusy, ktorými sa huba rozmnožuje. V jednej plodnici je ich niekoľko miliónov a sú okom neviditeľné, vidieť ich len v zhlukoch alebo pod mikroskopom. Toto sú huby, u ktorých sa vyskytuje pohlavné štádium. Existuje však aj mnoho druhov, u ktorých sa vyskytuje len nepohlavné štádium – podhubie. Výtrus pri vhodných podmienkach vyklíči do vlákna, ktoré sa postupne rozrastá. Aby bolo podhubie plodné, musí sa stretnúť s inými vláknami, s ktorými sa dokáže spáriť (kompatibilné vlákna). Dve vlákna kompatibilných mycélií sa priblížia, splynú a vytvoria nové mycélium, ktoré za vhodných podmienok dokáže tvoriť nové plodnice. Mycélium potrebuje na svoj rast tmu, ale mnohé plodnice potrebujú na rast svetlo (hliva), hoci nie všetky ( ).

Väčšina húb žije na odumretých rastlinných a živočíšnych telách, ale existujú aj parazitické huby, žijúce na stále živých organizmoch. Niektoré huby (hlavne drevokazné) najskôr organizmus usmrtia a potom sa na ňom saprofyticky vyživujú. Mykoríza je spolunažívanie podhubia najčastejšie bazídiových húb s koreňmi vyšších rastlín, hlavne drevín. Hubové vlákna zlepšujú rastline príjem vody a anorganických látok z pôdy a korene poskytujú hubám niektoré potrebné organické látky.

Huby, okrem látok potrebných na život a stavbu tela, vytvárajú aj metabolity, ktoré ďalej neupravujú a často aktívne nevyužívajú. Alexander Fleming objavil metabolit paplesne Penicilium notatum, ktorý potláča rast mnohých baktérií, čím sa začala éra antibiotík. Antibiotiká produkujú aj vyššie huby, napríklad sliznačka obyčajná. Ide vlastne o jedovaté látky, ktoré človek dokáže využiť vo svoj prospech. Toxíny sa hromadia v plodniciach a môžu po konzumácii intoxikovať organizmus človeka alebo zvieraťa. Sú to nielen muchotrávky či pavučinovce, ale aj mnohé plesne či iné nižšie huby. Napríklad plody arašidov bývajú často napadnuté hubou aspergil žltkastý, ktorá tvorí významnú toxickú látku – aflatoxín. Pri vyšších dávkach je smrteľne jedovatá. Mnohé huby tvoria metabolity, ktoré majú napríklad antioxidačný účinok (hliva ustricová) alebo znižujú hladinu cholesterolu v krvi (japonská huba šii-take).

Pravé otravy hubami môžeme rozdeliť do 2 veľkých skupín. Prvú skupinu tvoria huby, ktoré vyvolávajú ťažkosti, ak sú nedostatočne tepelne upravené. Patria sem huby, ktoré obsahujú teplocitlivé toxíny. Otrava sa prejaví krátko po konzumácii (do 3 hodín) vracaním a hnačkami. Tento typ otravy môže byť spôsobený napríklad hríbom satanským, pôvabnicou fialovou, rýdzikom pravým. Druhú skupinu otráv hubami spôsobujú toxíny, ktoré nie sú citlivé na teplo a varom sa nerozkladajú. Aj po dôkladnej tepelnej úprave je jedlo z húb jedovaté.

Najnebezpečnejšie otravy tohto typu spôsobujú poruchy obličiek a pečene. K takýmto otravám patrí napríklad otrava muchotrávkou zelenou, ktorá má aj svoju bezfarebnú formu, a tým je ľahšie zameniť si ju s pečiarkou. Otrava sa prejaví neskôr, asi po 8 - 12 hod. Toxíny sa sústreďujú v pečeni a ničia pečeňové bunky, ktoré následne odumierajú. Stupeň poškodenia závisí od množstva toxínu, ktoré sa do organizmu dostalo. Otrava sa prejavuje malátnosťou, bolesťami žalúdka, vracaním a hnačkami. Po troch až štyroch dňoch nastáva zdanlivé zlepšenie, ale následne prudké zhoršenie a žltačka. V horších prípadoch nastáva smrť. Na usmrtenie dospelého človeka stačí jedna stredne vyvinutá plodnica. Dodnes nepoznáme protilátku, používajú sa len lieky na liečbu pečene.

Toxíny môžu pôsobiť aj na nervovú sústavu. Typickou otravou tohto druhu je otrava muchotrávkou červenou alebo tigrovanou. Patria sem aj otravy vláknicami, strmuľkami a holohlavcami. Všetky obsahujú toxín muskarín. Otrava sa prejaví asi po polhodine alebo neskôr. Typickým prejavom je sucho v ústach, hrdle, nevoľnosť, búšenie srdca, poruchy videnia, bolesti hlavy, halucinácie a niekedy agresivita. Pri silnej intoxikácii nastáva bezvedomie. Často príde rýchle uzdravenie do 24 hod, ale veľmi ťažké otravy môžu končiť smrťou. Otravy hubami, ktoré poškodzujú tráviacu sústavu, sa prejavujú pomerne rýchlo (do 2 - 4 hod) po požití. Typickými príznakmi sú hnačky, vracanie, bolesti žalúdka. Vyčerpanie sa často prejaví aj bolesťami hlavy. Tento typ otravy spôsobujú napríklad niektoré plávky, rýdziky, strapačky, hodvábnice a pavučinovce. Zvláštny typ otravy je otrava hnojníkom atramentovým – jedlou hubou. Otrava nastáva len pri súčasnom (či následnom) požití alkoholu. V súčasnosti sa s pokročilým výskumom o význame húb začali mnohé pestovať. Či už na priamu konzumáciu, alebo s cieľom získavania určitých látok (antibiotiká, enzýmy, lecitín a pod.). V živočíšnej ríši však nie je hlavným pestovateľom húb človek, ale mravce. Mravce pestujú huby rôznym spôsobom. Napríklad exotické mravce listokazy (rod Atta) zo stromov odhryzujú listy, tie na zemi strihajú na menšie kúsky a odnášajú do mraveniska. V mravenisku pod zemou majú vytvorené malé dutiny, do ktorých listy ukladajú. Ďalej ich drvia a premiešavajú s vlastnými výlučkami. Listy tu fermentujú a potom do nich nasadia kúsky mycélií. Mravce sa starajú o to, aby hubové vlákna nevytvárali plodnice. V miestach, kde plodnica začína rásť, vlákno odštiknú a vznikne tu zdurenina bohatá na bielkoviny. Tieto zdureniny sú ich potravou. Okrem rôznych druhov mravcov pestujú huby napríklad aj lykožrúty, pričom vo významnejšej miere rozrušujú drevo stromov. Hubovými vláknami kŕmia svoje larvy.