Trieda: Cicavce

Cicavce sa vyznačujú tým, že mláďatá po narodení cicajú materské mlieko. Mláďatá sa väčšinou rodia živé, výnimku tvoria tzv. nižšie cicavce, a to sú dva rady: vačkovce (vačica, kengura) a vajcorodce (ježura, ). Vajcorodce, podobne ako vtáky, znášajú vajíčka, z ktorých po vyliahnutí mláďatá cicajú materské mlieko. Vačkovcom sa rodia ešte nevyvinuté mláďatá, ktoré preliezajú do špeciálneho vaku a tam cicajú materské mlieko. Všetkým vyšším cicavcom sa rodia vyvinuté živé mláďatá, ktoré sú určitý čas po narodení odkázané na výživu materským mliekom. Samičie vajíčka sú chudobné na žĺtok, výživu na svoj prenatálny vývin berú z tela matky. Predstavujú evolučne najvyspelejšiu triedu živočíchov. Sú primárne suchozemské. Sú teplokrvné, telo majú pokrytú srsťou. Srsť je kožného pôvodu a je tvorená dvojakými chĺpkami – podsadou a pesíkmi. Podsada ma izolačnú funkciu, pesíky sa sfarbujú a vytvárajú tak typické sfarbenie. Okrem srsti sa vytvárajú aj iné kožné útvary – pazúry, nechty, ale aj rohy. Roh je dutý a je kožného pôvodu, neustále rastie a nevetví sa. Okrem rohov sa vytvárajú aj parohy, ale tie sú kosteného pôvodu, sú plné a vetvia sa. Zvieratá ich pravidelne zhadzujú. Mozog je dokonale vyvinutý. Zo zmyslových orgánov majú rôzne vyvinuté oči, väčšinou sa prispôsobujú na videnie v tme vytváraním celulózovej vrstvy na sietnici, ktorá odrazí do oka aj malé množstvo svetla. Väčšina je farboslepá, vytvárajú sa len tyčinky. Ako čuchový orgán mnohé využívajú Jacobsonov orgán, podobne ako hady. Tráviaca sústava je vyvinutá veľmi rôzne. Medzi cicavcami sú aj hmyzožravce, bylinožravce, ale aj mäsožravce; tráviaca sústava sa prispôsobuje typu stravy. Všeobecne môžeme povedať, že hospodárenie s potravou je tým efektívnejšie, čím je zviera väčšie.

… pokračovanie

Menšie cicavce potrebujú konzumovať vzhľadom k svojej hmotnosti oveľa viac potravy ako väčšie druhy. V pohlavnej zrelosti prestávajú rásť. Majú bohato vyvinuté žľazy, a to hneď niekoľko typov (potné, mazové, pachové, mliečne). Vytvára sa aj niekoľko typov zubov, pričom sa najskôr vyvíja mliečny a neskôr trvalý chrup, ktorý sa už nenahrádza. Mláďatá sa veľmi rady hrajú, čo je u nich prípravou na budúcnosť; vypracovávajú sa reflexy. Hrudná a brušná dutina sú oddelené bránicou. Podľa toho, ako sa pohybujú, rozlišujeme ploskochodce, ktoré našľapujú na prsty, priehlavkové a predpriehlavkové kosti (medveď, primáty, hlodavce), prstochodce, ktoré našľapujú len na prsty alebo ich prvé články (šelmy), a kopytníky, ktoré našľapujú len na špičky posledných prstových článkov zakončených kopytom (nepárnokopytníky majú 1 alebo 3 kopýtka, párnokopytníky majú 2 alebo 4 kopýtka). K vyšším cicavcom zaraďujeme: hmyzožravce (jež, krtko), letúne (netopiere a kalone), primáty (poloopice a opice), zajace (zajac, králik), hlodavce (vevericotvaré, myšotvaré a dikobrazotvaré), mäsožravce (plutvonožce, šelmy), veľryby (delfíny, vorvane), chobotnáče (slony), kopytníky (párnokopytníky, nepárnokopytníky). Jež bledý sa živí hmyzom, dážďovkami, slimákmi, ale nepohrdne ani vtáčími vajíčkami, mláďatami a inými drobnými stavovcami.

… pokračovanie

O ježoch je známe, že si trúfnu aj na hady, dokonca aj na vretenicu, pričom nie sú imúnne voči jej jedu. Je to nočný lovec, ktorý väčšinu dňa prespí. Pichliače sú kožného pôvodu, je to metamorfovaná srsť a slúži na ochranu. V nebezpečenstve sa skrúti do klbka. Jež rodí živé mláďatá do úkrytu, ktorý zvyčajne vystle slamou alebo senom. Hniezda si stavia v kríkoch, v suchom lístí, v tráve, machu, ale niekedy aj v pivniciach málo obývaných ľudských obydlí. Mláďatá sa rodia bez pichliačov, slepé. Sú to pomerne tiché živočíchy, ktoré možno rozpoznať len podľa zvláštneho funenia, pripomínajúceho ťažké ľudské dýchanie. V ostnatej srsti sa často vyskytuje množstvo parazitov. Krt, podobne ako jež, sa živí hmyzom. Krt žije v zemi a na tento spôsob života je prispôsobený. Korienky nekonzumuje, ale ak sú mu v ceste pri stavbe chodby alebo hniezda, prehryzne ich. Už samotné podkopávanie spôsobuje, že sa koreňový systém rastliny dostane v pôde do vzduchu a nemôže prijímať živiny. Z tohto dôvodu sa krt považuje za škodcu v záhrade. V podzemí si robí chodby a hniezdo, ktoré vystiela, podobne ako jež, slamou alebo senom. Rodí živé mláďatá. Pri pohybe pod zemou nepotrebuje používať zrak, preto degraduje, krt vie rozoznať len svetlo od tmy. Na hrabanie v zemi má prispôsobené predné končatiny, ktoré sú rozšírené a vyvrátené smerom dozadu.

… pokračovanie

Primáty sú cicavce najpodobnejšie človeku. Vývinová teória fylogeneticky zaraďuje človeka práve do tejto skupiny cicavcov. Najvyvinutejšie druhy patria do radu ľudoopíc. Príbuznosť človeku je vysvetľovaná aj takými znakmi, ako je náchylnosť na podobné druhy ochorení, pričom iné primáty sú voči týmto ochoreniam odolné. Všeobecne sa ľudoopice označujú za inteligentnejšie než ostatné primáty, hoci mnoho výsledkov z rôznych výskumov je v rozpore s touto hypotézou. Hlavnými zástupcami ľudoopíc je orangutan, gorila a šimpanz.
Orangutany sú samotárske opice, málokedy sa združujú do kolónií. Živia sa plodmi rôznych stromov. Na stromoch si robia aj hniezda z konárov, kde prespávajú. Gorily sú najväčšími opicami, ktoré dnes na svete žijú. Na rozdiel od orangutanov, väčšinu času trávia na zemi a združujú sa do väčších či menších skupín. V rámci skupiny sa vytvára hierarchia, pričom skupinu vedie najsilnejší jedinec – samec. Živí sa výhradne rastlinnou stravou, je mierumilovným živočíchom, ktorý iné druhy nenapáda. Šimpanzy tiež žijú v skupinách, avšak kým gorilie skupiny sú stále, skupina šimpanzov sa obmieňa. Výnimkou nie sú ani samotárske šimpanzy. Na rozdiel od ostatných ľudoopíc si navzájom pomáhajú pri love a dokonca si vzájomne uchovávajú potravu pre ostatných členov skupiny.

… pokračovanie

Zajace a králiky nepatria medzi hlodavce, aj keď sa tam dlho zaraďovali. Celkovo je ich stavba tela iná a za rezákmi sa nachádzajú zakrpatené výrastky, ktoré nie sú typické pre hlodavce. K hlodavcom patrí veverica, bobor, myš, plch, dikobraz a iné. Zajac poľný žije v stepných krajinách, ale vyhovujú mu aj kultúrne polia. Nie je výnimkou, že ho nájdeme aj v listnatom lese. Zajac si nebuduje noru, vytvorí si priehlbinu v zemi alebo v tráve. Za potravou sa vyberá zväčša za súmraku alebo v noci, ak je však nerušený, aj cez deň, a odpočíva v poludňajších hodinách. Samice rodia dve až tri mláďatá, ktoré hneď po narodení vidia a sú osrstené. Asi za mesiac sa dokážu živiť samy. Ak je v prostredí dostatok potravy a zajace nie sú často vyrušované, dokážu sa rozmnožovať aj niekoľkokrát za rok (dokonca až päťkrát). Králik divý, na rozdiel od zajaca, vie veľmi dobre hrabať a ako príbytok si vytvára noru v zemi. Ďalším významným rozdielom je, že mláďatá sa rodia holé, bez srsti a slepé. Dlhšie sú závislé na výžive od matky. Králik sa už oddávna choval ako domáce zviera kvôli výbornému mäsu. Dnes sú vyšľachtené rôzne druhy pre rôzne účely – výkrmné, na kožušinu, plemenné, ale aj zakrpatené pre potešenie. Králiky majú u nás prirodzených nepriateľov, keďže sú pôvodným druhom. Boli však zavlečené do Austrálie, kde sa práve kvôli absencii predátora premnožili a dodnes proti nim farmári všemožne bojujú, pretože im ničia úrodu.

… pokračovanie

Hlodavce získali svoje meno podľa hlodania. Hlodajú neustále a majú na to prispôsobený chrup – hlavne dva veľké, ako ihly ostré hlodáky. Tým, že neustále hlodajú, sa im zuby obrusujú, a tak neustále dorastajú. Živia sa rastlinnou stravou, a tak, podobne ako ostatné bylinožravce, sa vyznačujú dlhou tráviacou sústavou. Hlodavce obývajú takmer všetky ekotopy, nájdeme ich v zemi, na zemi, vo vode, niektoré plachtia vo vzduchu, iné žijú v horúcich púštnych pieskoch. Hlodavce sa všeobecne považujú za škodcov poľných kultúr a prenášačov rôznych ochorení. Veverica obyčajná je typickým obyvateľom našich lesov. Je sfarbená na hnedočerveno, hrdzavo, hnedo a čierno, typické sú štetinky na konci ušníc a bohato ochlpený chvost. Živí sa rôznymi semenami, ako sú bukvice, žalude, orechy, ale aj šišky. Veverice si robia zásoby do úkrytov, kde prezimujú. Medzi hlodavce zaraďujeme aj svište, u nás je známy svišť tatranský. Žije v norách, ktoré si sám vyhĺbi do zeme. Je to veľmi opatrný živočích, ktorý žije zvyčajne v kolóniách. Svište sa navzájom upozorňujú na nebezpečenstvo piskľavým zvukom. Okolie pozorujú vztýčené na zadných nohách. Bobor je známy tým, že na vodných tokoch vytvára hrádze. Väčšinu života strávi vo vode a ak je výška jej hladiny nedostatočná, vytvára si hrádze. Materiál na ich stavbu získava v lese, pričom dokáže svojimi silnými hlodákmi prehrýzť aj strom s hrúbkou 70 cm. Najideálnejšie miesto pre hniezdo je v hrádzach.

… pokračovanie

Potkan hnedastý a potkan čierny (krysa) sú od nepamäti hlodavcami, ktoré sú človeku dôverne známe. Kým potkan hnedastý vyhľadáva vlhko, kopy odpadkov, pivnice a kanály, krysa vyžaduje suché prostredie, a tak ju často nájdeme v sýpkach, na povalách. Krysa má dlhší chvost, väčšie uši a špicatý nos. Potkan je všeobecne rozšírenejší ako krysa. V minulosti boli postrachom hlavne kvôli prenášaniu ochorenia moru, dnes sú postrachom hlavne kvôli premnoženiu, a tým aj veľkým stratám na potravinách, keďže sú všežravé. Myš domová pôvodne žila na poliach, dnes sa však udomácnila hlavne v ľudských príbytkoch, kde má neustále dostatok potravy. Je veľmi rýchla a obratná, dokáže sa prešmyknúť aj cez škáru, ktorá má necelý centimeter. Rýchlo sa rozmnožujú (za vhodných podmienok aj 5- krát do roka). Pri premnožení môžu spôsobiť obrovské škody. Spolu s potkanom sú základnými laboratórnymi zvieratami, na skúmanie sa však zvyčajne chovajú albíny, formy bez pigmentu. Mäsožravce sa živia zväčša mäsitou stravou, pričom občas konzumujú aj rastliny. Keďže zvyčajne lovia živú korisť, hovoríme im aj šelmy. Psovité šelmy sa vyznačujú pretiahnutou papuľou s množstvom ostrých zubov. Majú veľmi dobre vyvinutý zrak a sluch. Na predných nohách majú štyri prsty, pričom piaty je vyššie zakrpatený. Na zadných nohách majú päť prstov. Na všetkých prstoch majú ostré pazúry, ktoré sú stále vytiahnuté. Patrí sem napríklad líška, vlk a pes.

… pokračovanie

Líška obyčajná žije hlavne v lese, ale nie je výnimkou aj líška zabývaná v mestách. Zvyčajne loví drobné hlodavce, ale aj žaby, slimáky a hmyz, niekedy väčšie žovočíchy, najmä hydinu. Živí sa lovom, ale v čase núdze žerie aj zdochliny. Líšky sa pária v zime, mláďatá sa rodia na jar. Líšky si vyhrabávajú v zemi nory, ktoré samica pre mláďatá vystiela vlastnou srsťou. Loví sa hlavne kvôli kožuchu, a to v čase, keď je najkvalitnejší – v zime. Líška je zvyčajne hrdzavo sfarbená, ale existujú aj druhy, ktoré majú čierny pás na lopatkách alebo tzv. strieborná líška – čierna s koncami chĺpkov zafarbenými dobiela. Strieborné líšky sa na kožuch chovajú na farmách. Vlk obyčajný je najznámejším zástupcom psovitých šeliem. Dnes už nie sú tak rozšírené ako v minulosti, hlavne kvôli cielenému lovu. Vlk sa oddávna považoval za škodcu lovnej zveri, a tak sa postupne dostal len do oblastí, ktoré sú menej obývané. Vlky majú rôzne sfarbenie, pretože sa vyskytujú v rôznych lokalitách. Väčšinou lovia vo svorkách, pričom základom svorky je rodina. Podobne ako líšky, aj vlky žijú v norách, kde samica rodí na jar šteniatka. Celá rodina aj niekoľko generácií zostáva spolu a spolu aj lovia. Po čase sa rozpadnú do nových svoriek. Ak je zima krutá, s cieľom efektívnejšieho lovu sa spája niekoľko rodín. Dodnes nevieme presne určiť hranicu, podľa ktorej by sme vedeli odlíšiť vlka od psa. Pes je asi najstaršie domáce zviera a pravdepodobne sa vyvinul ako zdomácnená forma vlka. Dnes existuje mnoho plemien psov, ktoré sa vzájomne veľmi líšia.

… pokračovanie

Mačkovité šelmy sú najdokonalejšie prispôsobené loveniu koristi. Pri love používajú ostré pazúry, ktoré dokáže zatiahnuť do pošvy na koncovom článku prstov. Zaťahovanie slúži na to, aby sa pri chôdzi v pokoji neotupovali. Na spodnej strane laby sa nachádzajú mäkké vankúše, ktoré umožňujú mačkovitým šelmám tichý pohyb. Majú výborný sluch a zrak. V tme sa im zrenice úplne rozťahujú, cez deň sa úplne zužujú a nedokáže ich oslepiť ani priame svetlo. Reakcia zreníc na zmenu intenzity osvetlenia je veľmi rýchla, niekoľkokrát rýchlejšia ako u človeka. Mačkovité sú jediné mäsožravce, ktoré vidia farebne. Mačka divá sa v našich lesoch ešte stále vyskytuje. Sú to plaché zvieratá, ktoré žijú samostatne. Samica žije so samcom len krátku dobu, mláďatá vychováva sama. Zvyčajne ich nájdeme v hustých lesoch, kde lovia drobné hlodavce, ale aj vtáky, plazy a jašterice. Postupne sa divá mačka dostala aj k ľudským obydliam, kde sa sťahuje aj väčšina jej potravy, hlavne hlodavce. Dnes existuje mnoho šľachtených plemien, ktoré sú dokonca spoločenské, a tak, na rozdiel od prirodzene nezávislých mačiek, zostávajú celý život pri svojich pánoch. K mačkovitým šelmám zaraďujeme aj rysa, pumu, geparda a tzv. veľké mačky: leva, leoparda, jaguára a tigra. U nás sa vyskytuje len rys ostrovid.

… pokračovanie

Lasicovité šelmy sa vyznačujú podlhovastým telom, krátkymi nohami, kvalitnou srsťou a pachovými žľazami. Výlučky slúžia ako významný dorozumievací prostriedok, ale aj ako ochrana pred predátormi. K lasicovitým šelmám patria veľmi rôzne druhy prispôsobené rôznym životným podmienkam. Patrí sem napríklad hranostaj, norok, vydra, skunk, jazvec, kuna a lasica. Hranostaj obýva väčšiu časť Európy, nížiny aj vysoké vrchy. Loví sa hlavne kvôli kožušine, ktorá oddávna zdobila okraje kráľovských plášťov (tzv. hermelín). Hranostaj je v lete sfarbený na bielo- hnedo, len s bielym bruškom a čiernym koncom chvosta, v zime sa jeho srsť prefarbí dobiela, zostáva sfarbený len koniec chvosta. Táto zmena sfarbenia súvisí s podmienkami v ktorých žije, snaží sa splývať s prostredím. V lete so zemou a rastlinstvom, v zime so snehom. Býva v južnejších častiach, kde sa sneh nevyskytuje, farbu mení len čiastočne. Loví drobné hlodavce, ale aj vtáky, dokonca na stromoch. Podobný život majú aj lasice a kuny. Medveďovité šelmy sa vyznačujú výborným čuchom a sluchom, ale zrak majú nedokonalý. Dokážu rozoznať len veľmi blízke predmety, vzdialenejšie predmety rozoznávajú, len ak sú v pohybe. Medveď má obrovskú silu, a preto býva nebezpečný aj pre človeka. Z jeho postoja a výrazu nie je možné zistiť, či je, alebo nie je schopný obrannej reakcie. U nás žije medveď hnedý. Pôvodne sa zdržiaval v lesoch ďaleko od ľudských obydlí, ale dnes si dovolí aj celkom blízko, hlavne kvôli potrave. Medvede dorastajú do veľkých rozmerov, pričom mláďatá sú úplne drobné a do veľkosti dospelého jedinca dorastajú až za niekoľko rokov.

… pokračovanie

K šelmám zaraďujeme aj plutvonožce, ktoré síce u nás nežijú, ale sú hojne rozšírené v moriach. Patria sem uškatce, mrože, a tulene. Všetky sú druhotne prispôsobené životu vo vode. Ich telo je zvyčajne pokryté drobnou hustou srsťou (uškatec, tučniak) alebo veľmi hrubou kožou. V koži sa nachádza veľké množstvo tuku, ktorý ich chráni pred zimou. Končatiny sú prispôsobené pohybu vo vode, a tak sú na súši zvyčajne veľmi nemotorné. Dýchajú vzdušný kyslík, ale pod vodou dokážu vydržať bez nádychu veľmi dlho. Väčšina plutvonožcov žije v skupinách a živia sa hlavne rybami. Do vody sa druhotne vrátili aj veľryby. Sú to typické cicavce, hoci tvarom tela sa podobajú skôr na ryby. Rodia živé mláďatá, ktoré kŕmia mliekom. Dýchajú vzdušný kyslík, v určitých intervaloch sa musia nadýchnuť na hladine. Ich prítomnosť prezrádzajú gejzíry vydychovaného vzduchu. Medzi veľrybami sa vyskytujú aj mäsožravé, ktoré korisť lovia, ako sú napríklad delfíny, ale aj také druhy, ktoré sa živia preciedzaním vody pomedzi zvláštne upravené kostice v ústach, pričom zachytávajú drobné kôrovce, mäkkýše, hlavonožce a malé ryby (vráskavec, vorvaň).

… pokračovanie

Chobotnáče u nás tiež nežijú, sú to tropické živočíchy, ktoré sa vyznačujú obrovskými rozmermi. Najtypickejším znakom chobotnáčov je chobot, ktorý vznikol z nosa, pričom si zachoval funkciu čuchového orgánu. Okrem toho sa na jeho konci nachádzajú výčnelky, pomocou ktorých dokáže uchopiť potravu a vkladať si ju do úst. Pomocou chobota dvíha predmety a dokonca ním aj pije. Výrazným znakom sú aj kly – premenené rezáky. Výrazným znakom sú aj veľké uši, ktoré sú bohato prekrvené. Slony s nimi neustále mávajú, čím si ochladzujú organizmus. Slony sa združujú do stád, v ktorých majú najvýznamnejšie postavenie samice s mláďatami. Je zaujímavosťou, že slony nemajú v prírode žiadneho nepriateľa okrem človeka. Výnimkou sú malé sloníčatá. Poznáme slona afrického a slona indického, ktoré sa od seba neveľmi líšia.

Kopytníky nie sú výhradné mäsožravce, dokonca je väčšina bylinožravá, iba svine sú všežravé. Keďže rastlinná strava je na trávenie náročnejšia, zvyčajne je veľmi zložitá. Mnoho kopytníkov dokáže tráviť dokonca aj celulózu, v čom im výdatne pomáhajú mikroorganizmy prirodzene obsiahnuté v tráviacom trakte (hlavne baktérie a nálevníky). Žalúdok prežúvavcov sa napríklad delí na štyri časti. Potrava sa zhromaždí v bachore, postupuje do čepca, kde sa čiastočne natrávi a vracia sa do úst na spätné mechanické prežutie. Potom postupuje do knihy, kde sa odvodní a samotné trávenie prebieha v sleze.

… pokračovanie

Mnoho prežúvavcov má na hlave rôzne výrastky, ktoré môžu byť prekryté kožou (žirafa) alebo zrohovatelé (antilopy, byvoly), ale vyskytujú sa aj kostené útvary (jelene). Všetky kopytníky majú na rôznych miestach na tele pachové žľazy. Ku kopytníkom zaraďujeme tropické druhy: nosorožec, zebra, žirafa, ťava, hroch a pod., ale mnoho zástupcov sa vyskytuje aj u nás, napríklad sviňa, ovca, jeleň, kôň, krava, koza, kamzík a mnoho iných.

patrí medzi párnokopytníky. Má jednoduchý žalúdok (nie je prežúvavec). Je všežravec, žerie bezstavovce, ale aj malé stavovce, vajíčka, korienky, plody, ale niekedy aj zdochliny. V čase nedostatku potravy dokáže napadnúť a zabiť napríklad aj mladú srnu. Svine divé žijú v skupinách, len niektoré staršie samce sú samotárske a k stádu sa pripájajú len v čase párenia. Samica rodí rôzny počet prasiatok (3 až 12), ktoré sa vyznačujú pruhovaným sfarbením, ktoré im dospievaním mizne.

Najtypickejším znakom jeleňa obyčajného sú parohy. Parohy rastú len samcom, pričom sa bohato rozvetvujú. Čím je parožie bohatšie, tým starší je jedinec. Každý rok na jar (február až apríl ) ho zhadzujú a ihneď im začína rásť nové. To je najskôr prekryté kožou, ktorú si v lete jelene derú o stromy. V tomto čase žijú samce oddelene od stáda. Pária sa na jeseň, pričom samce sa ozývajú hlasným trúbením. Samice rodia v úkryte jedno alebo dve škvrnité mláďatá. Jelene sa živia rastlinnou stravou, obhrýzajú vetvičky stromov a kríkov, v ojedinelých prípadoch dokážu skonzumovať aj mäsitú stravu. Pohybujú sa zvyčajne na úsvite alebo v podvečer, ak nie sú v prostredí rušené, tak aj počas dňa.