Rozvoj komunikačných spôsobilostí je prirodzenou súčasťou výskumne ladenej koncepcie prírodovedného vzdelávania, pričom samotná komunikácia je vnímaná ako prostriedok overovania logických súvislostí produkovaných pri individuálnom empirickom skúmaní a predpokladaní. Učiteľ žiaka vedie k tomu, aby pozoroval realitu, aby s realitou manipuloval a priebežne si svoje zistenia, myšlienky, predpoklady, idey zaznamenával do stručných písomných alebo grafických záznamov. Postupne sa tak rozvíjajú rôzne rečové schopnosti (v ústnej aj písomnej podobe) a spolu s nimi sa rozvíja aj spôsob premýšľania žiaka.

Reč sa v uvedenej koncepcii používa najmä na:

Vo všetkých prípadoch sa dôraz kladie na argumentáciu žiaka, aby si uvedomoval dôležitosť opodstatnenia svojich tvrdení.

Ak má žiak možnosť prezentovať svoju predstavu a argumentovať pre ňu, iniciuje sa modifikácia predstavy kvalitnejšie a rozvíja sa objektívne premýšľanie nad skúmaným javom.