Dvojhlásky (diftongy) sú pohybové, kĺzavé vokalické zvuky zložené z dvoch častí, prvá časť dvojhlásky je obyčajne kratšia než druhá časť, lebo prvá časť je tzv. polosamohláska a druhá časť je samohláska (vo fonetickej transkripcii ich zapisujeme ako [ĭa, ĭe, ĭu, ŭo].

Najčastejšie ortoepické nedostatky vo výslovnosti dvojhlások sa vyskytujú pri dvojhláske ô [ŭo], a to 1. keď sa jej prvá časť, polosamohláska ŭ vyslovuje ako v, vzniká tak nesprávna výslovnosť kvoň, stvol, spvosob a pod., alebo 2. keď sa ô zjednodušuje na o, ó: ko/óň, sto/ól, mo/óžeš, po/ójďem a pod.

Iným ortoepickým nedostatkom je, keď sa v i-ových dvojhláskach jej druhá časť predlžuje (piátok, poliévať, poliá atď.), ojedinele sa namiesto prvej časti dvojhlásky vyslovuje hláska j (vje/ém, krje/éda, vjacej…) alebo sa medzi obidve časti dvojhlásky vkladá j (prijateľ, nije, čije), prípadne sa dvojhláska vyslovuje ako dve samostatné hlásky (ni-e, pri-ateľ…).