Samohláskové skupiny sa v slovenčine vyskytujú v domácich slovách na hranici predpony a základu slova (zaorať) alebo v zložených slovách (sivooký), v prevzatých slovách sa môžu vyskytovať aj v koreni slov (chaos).

Samohláskové skupiny sa na rozdiel od dvojhlások viažu v slovenčine na dve slabiky, dvojhlásky sú vždy v jednej slabike, čiže koľko je v slove slabík, toľko je v ňom samohlások alebo dvojhlások.

Samohláskové skupiny sa vyslovujú s tzv. viazanou (splývavou) výslovnosťou, teda bez zvýraznenia druhej samohlásky, aby nevznikol tvrdý hlasový začiatok, prípadne ráz.

Zdvojené spoluhlásky sa vyslovujú pri stretaní dvoch rovnakých spoluhlások (denný, mäkký) alebo vznikajú pri kombinácii spoluhlások t, d, ť, ď so s, z, c, dz, š, ž, č, dž (otca -> occa).