Segmentálne javy a ortoepia (samohlásky)

Podľa systému slovenskej ortoepie by sa výslovnosť samohlásky ä mala zachovať aspoň v tzv. vyššom štýle výslovnosti, teda v takých prejavoch, v ktorých hovoriaci vystupuje pred určitým počtom poslucháčov, napr. moderátori, učitelia, kňazi a pod.

V praxi sa výslovnosť tzv. širokého ä vyskytuje zvyčajne už len pri umeleckom prednese.

	V bežnej, neutrálnej reči slovenské samohlásky vyslovujeme bez prídychu alebo tvrdého nasadenia hlasu (porov. doplnkovú literatúru), teda primeranou intenzitou hlasu, prízvukom, dorazom atď. (Porov. nasledujúcu kapitolu.)
	Pomerne často sa vyskytujú problémy v ortoepii dlhých samohlások, ktoré hovoriaci napríklad počas rýchleho tempa reči skracujú niekedy až na trvanie krátkej samohlásky – v slovenčine má však dĺžka hlásky tzv. dištinktívnu (význam rozlišujúcu) funkciu: sud – súd, muka – múka, krik – krík a pod.
	V slovenskej výslovnosti sa samohláska ä vyskytuje už len v daktorých nárečiach, v bežnej reči veľmi zriedkavo. Vyslovuje po perných hláskach p, b, m, v (päta, bábä, mäta, väz a pod.) a pri výslovnosti sa podobá zároveň na samohlásky e aj a. Hláska ä má, podobne ako kvantita, dištinktívnu vlastnosť: metiem (zametám) – mätiem, masový – mäsový a pod.