V ostatnom čase sa najčastejšie objavujú ortoepické problémy pri výslovnosti mäkkých spoluhlások ď, ť, ň a osobitne ľ.

Spoluhláska ľ by sa v spisovnej slovenčine mala vyslovovať okrem slov, v ktorých sa zapisuje ľ, aj v tých slovách, v ktorých za l nasledujú samohlásky e, i, í a i-ové dvojhlásky. Práve v skupinách l + e, i, í, ia, ie, iu sa najčastejšie namiesto mäkkého ľ vyslovuje tvrdé l – v rozhlase aj televízii, v bežnej reči, prirodzene, aj v nárečiach. Výslovnosť [ľeto, poľievať, ľízať, poľica, poľia a pod.] sa v súčasnosti v bežnej reči chápe ako menej bežná, príznaková, hoci je spisovná, a teda aj kodifikovaná. Čoraz častejšie sa objavujú problémy aj vo výslovnosti spoluhlásky ľ pred ostatnými hláskami, teda v tých pozíciách, kde sa aj zapisujú v písanej podobe, napr. ľahnúť si, poľovať, veľký, veľmi, poľský, ľubovoľný atď. Výslovnosťou tvrdého l namiesto mäkkého ľ tak vznikajú problémy aj v ortografii.