Psychosociálna kríza je jav vznikajúci z narušenia psychickej rovnováhy a vzťahových väzieb. Ide o možnosť zdroja zmeny a obratu ku kvalitnejšej existencii, je príležitosťou k osobnostnému rastu, ale i nebezpečím zmeny negatívnej smerom k ustrnutiu, traume a fixácii vývinu.

Autorom teórie psychosociálneho vývinu je E. H. Erikson (1902 – 1994), ktorý vychádza z predpokladu, že človek musí v každom vývinovom období vyriešiť niektorú psychosociálnu úlohu, zodpovedajúcu očakávanej úrovni jeho kompetencií a napĺňaní požiadaviek spoločnosti.

Sociálne normy preto fungujú ako stimuly rozvoja určitých vlastností a kompetencií. Pokiaľ sa to úloha zvládne úspešne, vývin pokračuje, pokiaľ neúspešne, vývin môže stagnovať až nadobudnúť psychopatologickú podobu. (Vágnerová, 2005, s. 44).

Psychosociálna kríza pôsobí ako stresor a potenciálny spúšťač emočných a adaptačných porúch a tvorby narušenej štruktúry osobnosti vplyvom neurotického vývinu, pokiaľ kríza trvá dlhodobo a nekonštruktívne. V etiológii stresogénnych a somatoformných porúch má kríza významné postavenie.