Zvieracie podstatné mená zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku skloňujeme v pluráli podľa vzoru dub (tie dub-y – tie lev-y, krodíl-y, orl-y). Výnimou sú slová pes, vlk, vták (psy – psi, vlk – vlci, vtáky – vtáci, no usilujeme sa dodržiavať systémové podoby aj pri nich – psy, vlky, vtáky, hoci sa pripúšťajú aj podoby psi, vlci, vtáci). V texte nám môže o podobe zvieracieho prídavného mena napovedať podoba prídavného mena: (tie) šikovné psy, ale (tí) šikovní psi.

V A pl. sa vždy uplatňuje koncovka -y: chováme psy (nie psov), vidím býky (nie býkov), kŕmili holuby (nie holubov).

V prirovnaniach, v ktorých sa človek prirovnáva k zvieraťu, zachováva sa neživotnosť zvieracích podstatných mien (-y: hádate sa ako obyčajné psy), ale v metafore zvieracie podstatné mená preberajú životné koncovky (-i: vy ste obyčajní psi).

Pri slove zver musíme zistiť, či ide o použitie slova v mužskom rode (ten zver – jedno zviera) alebo v ženskom rode (tá zver – zverina). V mužskom rode sa v N a A pl. uplatňuje prípona -y (medvede sú nebezpečné zvery). Slovo zver v ženskom rode je hromadné podstatné meno a skloňujeme ho podľa vzoru kosť, a teda v G sg. vždy píšeme -i (nočný lov zveri).

Zvieracie prídavné mená však skloňujeme podľa vzoru páví – vo všetkých tvaroch píšeme -í (narúša sa pravidlo o rytmickom krátení: netopierí, kobrími, líščím).