„Rodina je primárnou skupinou, v ktorej sa nielen od narodenia formuje osobnosť dieťaťa, ale v ktorej zažívame všetky fázy svojho života. Najskôr sa rodíme a vyrastáme v rodine orientačnej (východzej), v ktorej sme objektom výchovy, a s ktorou väčšina z nás po celý život zostáva v kontakte častokrát aj preto, aby sa postarala o zostarnutých rodičov, neskôr zakládáme rodinu reprodukčnú, v ktorej sami preberáme rodičovské role. Najvýraznejšie nás ovplyvňuje tzv. nukleárna rodina (dvojgeneračné jadro – rodičia a deti). Tento termín zaviedol T. Parsons, ktorý presadzoval tézu, že v moderných spoločnostiach sa rozpadáva spolužitie viacerých generacií pod jednou strechou, keď mladí odchádzajú od rodičov a zakladajú si vlastnú domácnosť. Aj napriek tomu je zrejmé, že si významné funkcie zachováva v menších obciach, prípadne v kritických životných situáciách rodina širšia, ktorá zahŕňa i prarodičov, súrodencov a ďalších príbuzných“ (Havlík, Koťa, 2002, s. 67).

Aktuálnymi tendenciami vývoja rodiny sú:

Tieto tendencie oslabujú spoločenský prínos rodiny, čím vzniká otázka, či súčasná rodina plní svoje sociálne funkcie.