Všeobecný spoločenský obraz o hudobných subkultúrach je spravidla naplnený konštatovaniami o ich sociálnej patologickosti. S veľkou časťou klasických hudobných štýlov, okolo ktorých sa kreujú kultúry mládeže, je spojená predstava protispoločenskosti a radikálneho individualizmu – napr. s hnutím punk, s niektorými sa spája životný štýl zameraný na drogy, alkohol, prípadne promiskuitu – napr. hnutie hippies, rock alebo metal, s niektorými kriminalita a delikvencia – napr. hip hop. A nielen z hľadiska životného štýlu, ale aj z hľadiska obsahového, napr. na základe analýzy textov pesničiek hudobných formácií, sa niektoré hudobné subkultúry chápu ako patologické. Príznačnou je v tejto súvislosti metalová scéna, kde sa texty niektorých formácií považujú za navádzajúce na suicidálne správanie a obdobne sa v ostatnom čase hovorí aj o niektorých hip hopových formáciách.

Ponuka sociálnej patológie je tak v niektorých hudobných subkultúrach ľahko identifikovateľná a z nej sa odvíja sociálno-pedagogické úsilie o intervenciu do sociálno-patologických praktík prítomných v daných subkultúrach. Dospieť však ku konštatovaniu, že príslušnosť k hudobnej subkultúre = sociálna patológia = nevyhnutnosť sociálnej intervencie je veľmi zjednodušujúce. Mozaika hudobných subkultúr je taká pestrá, že je nevyhnutné určité analytické vedomie, ktoré nám umožní diferencovať. A potom možno prídeme na to, že hudobne subkultúrna orientácia mládeže prirodzene vychádza z jej životnej situácie a že niektoré aspekty takéhoto subkultúrneho života môžu mať aj sociálne stabilizačné efekty.