Cestu pre sociologické uvažovanie o výchove otvorila tzv. sociálna pedagogika. Jej charakteristiku nachádzame prehľadovo v práci Havlíka a Koťu (2002, s. 15 – 16): „Jej prínos spočíva najmä v tom, že pomerne skoro ukázala, že objektom výchovy nie je izolovaný jedinec, ale príslušník niečím charakteristickej skupiny. ”Vychovávateľom” je nie len konkrétna osoba, ale učiteľ ako nositeľ určitej společensky vymedzenej role, sú nim organizácie a inštitúcie (rodina, škola, obec atď.). Prostriedky výchovy majú preto mať společenskú povahu a výchova má vedome plniť sociálne funkcie.“

Medzi prvých predstaviteľov patrí J. H. Pestalozzi (l746-l827): „Veľkú váhu prikladal primárnej funkcii rodiny, najmä matke a požadoval, aby učiteľ poznal sociálne prostredie žiakov. Zaoberal sa chudobnejšími žiakmi, ktorým mala výchova pomôcť k společenskému pozdvihnutiu, a to tým, že ich naučí, ako dosahovať svoje ciele.“

F. A. Diesterweg (1790 – 1866) „zvýraznil makrosociálny rozmer výchovy. Akcentoval výchovu k vlastenectvu, žiadal rovnosť podmienok duchovného rozvoja. Vysoko hodnotil povolanie učiteľa.“

A. W. Froebl (1782 – 1852) „v dobách dramatického rozvoja moderných národov a národnostných sporov zdôrazňoval význam výchovy pre rozvoj národa i pre zameranosť k nadnárodným celkom a k rešpektovaniu druhých národov. Vyslovil sa za rovnosť vzdelania pre obe pohlavia a pre spätosť výchovy s praxou.“

G. A. Lindner (1828 – 1887) o výchove hovorí, že „sociológia… nás postavila na pravé stanovisko, že človek jedinec je do takej miery jedinou bunkou v organizme spoločnosti, do akej je jeho život životom tohto spoločenského celku.“

Paul Natorp (1854 – 1924) zase považuje „za fikciu jedinca izolovaného od spoločnosti a zdôraznil, že výchova prebieha v spoločenských podmienkach a má viesť ku kultivácii jedinca smerom k jednote spoločnosti.“