„Najčastejšie skúmanou (alebo najviac znepokojujúcou) oblasťou mediálnych účinkov je ich vzťah k agresívnemu správaniu. Klasické Bandurove experimenty presvedčivo ukázali, že deti imitujú násilné scény z priemetaných filmov (Strasburger, 1995). V 70. a 80. rokoch bol realizovaný rad korelačných štúdií, ktoré opakovane preukázali vzťah medzi sledovaním agresívnych televíznych programov a agresívnym konaním. Na otázku, či je konzumácia násilných programov spúšťačom agresívneho konania, alebo či si proste agresívni jedinci vyberajú takéto programy, sa pokúsil odpovedať Huesman (in Strassburger, 1995). Prostredníctvom longitudinálnej štúdie preukázal pozitívnu koreláciu medzi sledovaním agresívnych programov v 3. triede základnej školy a agresívnym správaním v devätnástich rokoch. Naopak korelácia medzi agresivitou v tretej triede a konzumácia násilných programov v devätnástich rokoch preukázaná nebola. Podľa tohto výskumu sa teda mediálne obsahy skutočne zdajú byť spúšťačom agresivity.

Mimoriadne pôsobivé výsledky priniesol známy Williamsov naturalistický experiment (in Strassburger, 1995), kde boli v 80. rokoch porovnávané 3 mestá, z ktorých v prvom nebolo doposiaľ zavedené televízne vysielanie, v druhom existoval jeden kanál a v treťom fungovalo niekoľko televíznych kanálov. V týchto mestách, ktoré boli vo všetkých ostatných parametroch porovnateľné, skúmal Williams agresivitu študentov. Zistil, že zatiaľ čo študenti s prístupom k jednokanálovej či mnohokanálovej televízii sa od seba čo do miery agresivity nelíšia, študenti z mesta bez televízie vykazovali podstatne nižšiu agresivitu. Keď bola potom do tohto mesta zavedená televízia, bol prieskum zopakovaný a zistilo sa, že úroveň agresivity sa behom dvoch rokov televízneho vysielania vyrovnala ostatným mestám z tohto výskumu.

Tvrdenie o vplyve sledovania televízie na detskú agresivitu je dnes všeobecne považované za preukázané. Ak sa deti môžu z televízie učiť agresívnemu správaniu, ponúka sa tiež otázka, či sa môžu tým istým spôsobom učiť prosociálonemu správaniu. Na túto otázku sa pokúsil odpovedať Spratkin a Rubinstein (in Mares, Woodard, 2001), keď analyzovali programy, ktoré deti sledujú, a uvádzali ich do vzťahu s ich správaním. U prosociálnych programov však zistili len malý vplyv. Toto zistenie konvenuje s celou radou podobne orientovaných šetrení.