Z toho vyplýva rozdielna orientovanosť rodinnej a školskej socializácie. V rodine je pôsobenie emocionálne intenzívne a vychádza z individuálnych potrieb. Pôsobenie rodiny potom vždy v prvom rade posilňuje a podporuje individuálne záujmy jej členov (ako následok biologickej príbuznosti a snahy o zachovanie rodiny). Tie môžu, ale nemusia korelovať so záujmami širšej society, resp. kultúry. Orientovanosť školskej socializácie je oproti tomu nadosobná. Zatiaľ čo rodina sleduje najmä partikulárne ciele, škola sleduje najmä ciele sociálne univerzálne (Scrupski, 1975). „Sociálne vzťahy v rodine charakterizuje partikularizmus; to znamená, že členovia rodiny majú sklon vnímať a interpretovať vzájomné správanie z hľadiska osobitého, špecifického dedičstva skúseností, ktoré spolu prežili“ (Tamtiež, s. 147).

Rodinné prostredie prosto nie je konštituované tak, aby sa v ňom jednotlivé životné skúsenosti vnímali ako univerzálne platné, ale vplyvom sociálne uzavretého uspôsobenia rodinného prostredia sa tieto skúsenosti vždy vzťahujú na parciálne rodinné zážitky. Znamená to, že aj keď sa v rodine sprostredkúvajú sociálne univerzálne obsahy a pravidlá správania, vždy ich v jej rámci dieťa prežíva (a vníma) ako parciálne rodinné obsahy a správanie. Na to, aby sa dali zažiť a vnímať ako univerzálne sociálne platné, musia sa uplatňovať v širšom sociálnom kontexte verejných organizácií, v ktorých nastáva zásadná sociálna expanzia, čiže rozšírenie socializačne činných osôb (učiteľov, spolužiakov a pod.) a socializačného priestoru. Škola je tak miestom reálneho produkovania univerzalistických, verejných orientácií a v porovnaní s rodinou vzniká tento socializačný efekt len v jej podmienkach.

Škola tak predstavuje veľký socializačný priestor, do ktorého vstupuje pomerne veľký počet detí a iných ľudí, ktorí sú pre dieťa cudzí, teda nie sú príslušníkmi jeho rodiny. Je to priestor, kde sa dieťa stretáva so širším sociálnym spoločenstvom. Podľa J. Koťu (Havlík, Koťa, 2002, s. 137) je tak škola „nástroj sociálnej integrácie“, pretože „predstavuje zjednocujúci priestor (zavárací hrniec) na zlučovanie odlišných pováh“. Toto zjednocovanie a zlučovanie je koordinované prostredníctvom jej formálnej organizácie a prostredníctvom systému sociálnych rolí. Rodina nemá takéto socializačné danosti, a preto ju nemožno ponímať ako organizáciu sociálnej integrácie v takej miere ako školu.