Druhým kľúčovým procesom učenia sa má byť podľa P. Bourdieua (1979, s. 192) „explicitné a výslovné odovzdávanie“ a prenos poznania. Ide teda o tematizované vychovávanie, vyučovanie, poúčanie a inštruovanie, teda riadené učenie. Ide o učenie prebiehajúce „diskurzívnou cestou“. Takýto typ učenia je základom explicitnej „pedagogickej práce“ (Bourdieu, 1987, s. 136). V nej sa explicitne stanovujú pravidlá konania a správania sa, plánujú sa stratégie čo najefektívnejšieho ovplyvňovania konania a jeho vštepovania.

Tretím, pre socializáciu kľúčovým typom učenia sa je pre Bourdieua habituácia. Tá má podľa Bourdieua prebiehať úplne iným spôsobom ako predchádzajúce typy sociálneho učenia. Na rozdiel od predchádzajúcich typov má totiž prebiehať na základe tzv. „štrukturálnych cvičení“ (Bourdieu, 1979, s. 192), respesktíve tzv. „štruktúrnych cvičení“ (Bourdieu, 1987, s. 138). Má ísť o „cvičenia“, teda repetitívne činnosti neustále navodzované sociálnou štruktúrou (formy konania adekvátne sociálnej štruktúre, napr. spôsoby spoločenského správania sa, držania tela, gestikulácie apod.). Základom habituácie má byť „…opakované nacvičovanie adekvátnych spôsobov konania…“ (Kögler, 1994, s. 92), nacvičovanie, ktoré však nie je explicitne navodzované a tematizované sociálnymi aktérmi (ako napr. v prípade tzv. senzomotorického alebo percepčnomotorického učenia), ale je skôr navodzované implicitne a odvíja sa od celkovej podoby sociálnej štruktúry (od možností konania a správania sa vyplývajúcich zo sociálneho rozloženia, triednej štruktúry, rozloženia sociálnych rolí, statusovej štruktúry, sociálnych blízkostí a dištancií a pod.). Ide tu teda o formy konania, ktoré sú fundamentálne pre bezkonfliktnú existenciu v danom sociálnom priestore, a ktoré nie sú predmetom explicitnej diskurzívnej tematizácie či reglementácie. Nejde tu teda o pravidlá (správania, konania), ale o pravidelnosti, teda o privykanie pravidelnostiam sociálneho života, o opakované privykanie určitým stereotypným, sociálnymi podmienkami navodeným formám konania. Sú to teda „pravidelnosti fyzického a sociálneho poriadku“, ktoré „svojim tlakom formujú a vštepujú dispozície“ (Bourdieu, 2000, s. 25). Habituácia ako „sociálna konštrukcia tela“ má potom „len z veľmi malej časti formu výslovnej a jasnej pedagogickej aktivity. Z veľkej časti ide o automatický účinok…“ (Tamtiež, s. 25) pôsobenia sociálnych podmienok.