V praktickom živote sa človek stretol s požiadavkou uplatniť primitívne geometrické poznatky už v pradávnej dobe svojej existencie. Potreboval si napríklad zhotoviť príbytok, odev, získať potravu a podobne. Tieto činnosti formovali počiatočné geometrické poznatky človeka, vrátane vnímania priestoru, v ktorom sa pohyboval.

Pomerne vyspelé geometrické poznatky sa vyskytli v starej indickej a čínskej vedeckej kultúre v období 5000 – 3000 rokov pred naším letopočtom. V uvedenej súvislosti treba spomenúť aj matematiku egyptskú a mezopotámsku, ktoré mali viac než 2000-ročný vývoj. Ich dokumentácia a originalita je podložená iba nesúvislými nálezmi z rôznych nákresov s geometrickým obsahom. Načrtnuté matematické poznatky z uvedených období mali spravidla charakter receptov – teda postupov, ako sa čo zostrojí, prípadne ako sa čo vypočíta.

Za významné obdobie vývoja geometrie ako vedy považujeme až obdobie gréckej matematiky, ktorá sa viaže na 6. až 3. storočie pred naším letopočtom, keď sa dovtedy získané matematické (geometrické) poznatky značne obohatili, ale hlavne podarilo sa z nich vytvoriť ucelený systém. Z osobností a škôl z tohto obdobia je vhodné uviesť napríklad Tálesa z Milétu, na ktorého nadviazal Pytagoras zo Samosu so svojou školou nazývanou tiež „Pytagorejská škola“.

Najvýznamnejším učencom z tejto doby je iste Euklides, ktorý nielenže zhrnul dovtedy známe geometrické poznatky, ale utriedil ich do systému vo svojom slávnom diele nazvanom Základy (v gréckom jazyku Stoicheia a v latinskom jazyku Elementa). O živote Euklida sa presne nevie dátum narodenia a úmrtia, uvádzajú sa roky 325 až 265 pred naším letopočtom. Vie sa však, že svojou genialitou vynikol vo viacerých odvetviach ľudskej kultúry (vrátane hudby), ale najväčšiu historickú rolu zohral ako matematik zostavením uvedeného diela. Spôsob spracovania geometrie v diele Základy bol na vtedajšiu dobu veľmi pokrokový, pretože to bol prvý pokus v histórii ľudstva o axiomatickú výstavbu geometrie ako vednej disciplíny.