Fyziologický význam hliníka nie je zatiaľ objasnený. Vstrebávanie, podobne ako u iných prvkov sa uskutočňuje pomocou nosiča a difúziou, ale aj tak dosahuje hodnoty len 0,1 %. Vstrebateľnosť hliníka zvyšujú citráty.

Hliník bol považovaný za zdravotne nezávadný kov a preto sa začal používať na výrobu kuchynských nádob a pomôcok, ako aj obalov na potraviny (alobal). Výskumné práce z posledných 20 rokov poukazujú na toxický účinok hliníka. Niektorí autori ho považujú za možného pôvodcu Alzheimerovej choroby (rozpad funkcií mozgu, strata pamäti, degenerácia, smrť), predpokladajúc mechanizmus nahradzovania kovových prvkov v metaloenzýmoch hliníkom.

Rozpustné soli hliníka tvoria s bielkovinami albumináty. V tom spočíva ich adstringentný a bakteriocídny účinok. V starom Grécku a Ríme sa dodekahydrát síranu draselno-hlinitého [AlK(SO₄)₂•12 H₂O] používal v lekárstve ako adstringentná (sťahujúca) látka. Ešte aj dnes túto látku používajú muži na zastavenie jemného krvácania z rany po holení.