Arzén a jeho zlúčeniny našli uplatnenie v poľnohospodárstve ako pesticídy. Pôda využívaná na poľnohospodárske účely by nemala obsahovať viac arzénu ako 20 mg⋅g⁻¹ sušiny. Arzén je v pôde na rozdiel od olova, kadmia a ortuti dosť mobilný i v neutrálnom, alebo mierne alkalickom prostredí. Prostredie môže byť kontaminované aj nesprávnym používaním pesticídov v poľnohospodárstve, napr. na jabĺčku môže po ošetrení proti obaľovačovi jablčnému zostať 1 – 2 mg. Väščina druhov obilnín, zeleniny a ovocia obsahuje 0,1 – 1,0 mg arzénu na kilogram sušiny. Z rastlín najviac arzén kumulujú ovos, tabak a zo živočíchov morské mäkkýše. Nadmerným používaním rastových stimulátorov v krmive hospodárskych zvierat sa kontaminuje mäso a mäsové výrobky.

Atmosféra s vyššími koncentráciami arzénu je najmä v okolí hutí na výrobu medi, prípadne kyseliny sírovej (pyrit obsahuje As₂S₃). Do ovzdušia sa dostávajú nežiadúce koncentrácie arzénu spaľovaním hnedého uhlia, napr. uhlie spaľované v elektrárni Nováky obsahuje 0,25 % arzénu. Spálením 1000 kg uhlia sa do ovzdušia uvoľní 2,5 kg arzénu. Pri spaľovaní uhlia sú emisie vďaka vysokým komínom rozptýlené na veľké územia. V zimných mesiacoch je v ovzduší takmer 10-krát viac arzénu ako v lete.

Vo vlhkých vytapetovaných miestnostiach sa vytvára jedovatý plyn, ak použité farbivá obsahujú arzén.

Keďže zlúčeniny arzénu sú v prírode rozptýlené, určité časť sa dostáva do vody. Pitná voda by nemala obsahovať viac ako 0,05 mg⋅dm⁻³ zlúčenín arzénu. Podzemné a povrchové vody väčšinou obsahujú jednotky až desiatky mg⋅dm⁻³. Lokálne zamorenie povrchových a podzemných vôd spôsobujú skládky popolčeka po spaľovaní uhlia (elektrárne, teplárne). Príkladom je havária pri Zemianskych kostoľanoch (1965) po pretrhnutí hrádze. Zdroje pitnej vody je potrebné testovať na prítomnosť arzénu. V 60. rokoch sa v Bengálsku začali vŕtať studne hlboké 20 – 150 m, aby poskytovali dostatok vody po celý rok na zavlažovanie ryžových polí. V mnohých oblastiach voda nebola hygienicky testovaná, čo spôsobilo pri dlhodobom užívaní otravy arzénom u vyše 200 000 obyvateľov Bengálska. Najfrekventovanejším prejavom otravy arzénom v uvedenej oblasti sú kožné nádory, ktoré sa môžu zmeniť na rakovinové nádory.

Odpadové vody s obsahom detergentov (arzénové zlúčeniny sprevádzajú fosforečnany) majú vyššie koncentrácie arzénu (0,1 mg⋅dm⁻³). Niektoré minerálne pramene (tzv. arzénové) obsahujú vyššie koncentrácie arzénu, napr. Máriin prameň v Libvarde obsahuje 1,6 mg⋅dm⁻³ arzénu.

Havarijné zvýšenie koncentrácie vo vodách je často spojené aj s ťažbou zlata, ktoré je sprevádzané arzenopyritom FeAsS. Ťažbou sa urýchľujú zvetrávacie procesy sulfidických minerálov. Arzén viazaný v arzenopyritoch sa dostáva do vodného roztoku v nedisociovanej forme kyseliny arzenitej HAsO₂, ktorá sa za prítomnosti vzduchu postupne oxiduje na disociovanú kyselinu arzeničnú HAsO₃. Napríklad v Novom Škótsku sa s ťažbou zlata prestalo pred viac ako 100 rokmi a dodnes povrchové vody v danej lokalite dvojnásobne prekračujú povolený limit arzénu.

V máji 2001 boli analyzované vody z verejných vodovodov a zistilo sa prekročenie 10 mg⋅dm⁻³ v mnohých obciach (tab. 1.).

Tabuľka 1. Verejné vodovody so zvýšeným obsahom arzénu

Koncentrácie v neznečistených riečnych a jazerných vodách sa udávajú v intervale 0,15 – 0,45 mg⋅dm⁻³. Morská voda obsahuje 0,1 – 2,0 mg⋅dm⁻³ najmä vo forme arzenitanov, arzeničnanov. Vodné organizmy (najmä morské) silne akumulujú zlúčeniny arzénu z vody a premieňajú ich na organické zlúčeniny (arzenocholín, arzenobetaín…), napr. mäso zo sleďov s celkovým obsahom arzénu 1,0 – 1,1 mg⋅kg⁻¹ obsahuje 0,86 – 0,98 mg⋅kg⁻¹ arzénu vo forme arzenobetaínu. Krevety s celkovým obsahom arzénu 7,2 – 20,8 mg⋅kg⁻¹ obsahujú 0,58 – 15,8 mg⋅kg⁻¹ arzénu vo forme arzenobelaínu a 3,2 – 5,2 mg⋅kg⁻¹vo forme arzenocholinu.